Biografia :: Vrbovce-sance-pamatnik-revoluce-1848-49

Biografia :: Vrbovce-sance-pamatnik-revoluce-1848-49 VRBOVCE; Šance 1848||49 Otcovia naši mali 10. mája 1848 požiadavky skutočnej rovno...

Biografia :: Vrbovce-sance-pamatnik-revoluce-1848-49

VRBOVCE; Šance 1848||49

Otcovia naši mali 10. mája 1848 požiadavky skutočnej rovnosti a bratstva pre všetky národy v Uhorsku. Ale peštianske ministerstvo odpovedalo štatáriom, vypíšuc po päťdesiat zlatých na hlavy Hurbana, Štúra a Hodžu.

Ak otcovia naši chceli ostať verní národu a niečo vykonať, išli k bratom Čechom poradiť sa, čo robiť. Česi, sami ešte slabí, hovorili: "Tú revolúciu nevyhráte! Ale keď do nej pôjdete, my vám pomôžeme." Išli k bratom Srbom a Chorvátom a i tí sľúbili mravnú i hmotnú pomoc. Národ v Nitrianskej, Turčianskej a Liptovskej župe pohýbaný strojil sa v boj za slobodu svoju a zbieral olovo, čistil zbrane, dievčatá šili odznaky a bielizeň.

Dňa 18. septembra 1848 prišlo na Vrbovce (hranice nitrianske) päťsto slovenských dobrovoľníkov, väčšinou bratov Čechov, pod vedením Národnej rady slovenskej, Hurbana, Štúra a Hodžu, a pod velením moravských dôstojníkov B. Bloudka, F. Zacha a B. Janečka. 

Na hraniciach vrbovských povedal Štúr: "To je cesta, ktorou kedysi šli voje Jána Jiskru zatočiť s Maďarmi v boji o panstvo, cesta, ktorá aj nás má viesť k slobode Slovenska." Pohli sa na Myjavu a Brezovú. Tu sa už národ dvíhal, ale čo mohol vykonať slabo vyzbrojený proti riadnej moci, proti vojsku maďarskému a cisárskemu. Počal ustupovať a prvá revolúcia bola prehratá, lebo Viedeň a cisár nevedeli sa rozhodnúť, či sa majú pomeriť s Maďarmi a stáť za pravdu, ktorú hájiť sľubovali.

Ale predsa otcovia a bojovníci naši neustali a šli vykladať do Viedne, že bojujú za trón a svojho národa slobodu.

V decembri roku 1848 pohla sa druhá slovenská výprava na Čadcu za vedenia Bloudka. Čerstvá to junač, ktorá zosilnená viedla boje pod Budatínom a pri Žiline. Čakalo sa, že bude dvadsať-tridsať plukov. Od Žiliny išli na Rajec, Prievidzu, Pravno a Mošovce, kde pristúpila nová stotina, tak aj v Martine, až bolo osem stotín. Vodcovia mohli pomaly uvádzať slovenčinu do škôl, úradov, výbory obecné nahradiť mužmi národu oddanými.

Vtedy vstúpil do radu dobrovoľníkov Juraj Langsfeld, pomocný učiteľ evanjelický. Otec jeho, krajčír sučiansky, pochádzal rodinou z Kremnice. Bol to muž národne prebudený, a to zásluhou synovou. Matka ale, zavalená robotou a starosťami o šesť dietok, neľúbo niesla, keď 17. januára prišiel Ďurko domov ako poručík. Rada by ho doma videla na peknej stanici a aj nevestu mala preňho, Zuzku, dcéru v kaštieli vychovanú a Ďurka milujúcu. On spomínal vždy v reči: národ, sloboda, slovanstvo, v čom ona nič dobrého netušila. Ďurko však, idúc do boja, vrátil snúbenici svojej Zuzke prsteň a tým aj dievčenskú slobodu.

Dvoma prúdmi rozišli sa dobrovoľníci po Slovensku, ale slovenská pospolitosť, v poddanstve panskom zotročená, nevedela naraz vystrieť šiju a vstupovať medzi dobrovoľníkov. Keď ku Košiciam došli, zišli sa len dva pluky a pri Fraštáku jeden. Maďari vedeli využiť aj neznášanlivosti náboženskej a pracovali pomluvami a hrozbou.

Národ čakal - nevediac, že sloboda sa v krvi rodí. Nakoniec šťastie prialo Maďarom v boji s cisárom. Naši ustupovali do Spiša a 28. apríla zviedli v Orave boj s Arminom Görgeym. Druhí s Bloudkom vrátili sa k Čadci začínať boj znova. Ostatní ustatí a rozmrzení vrátili sa domov čakajúc, že stačí už len malý náraz, aby povstal konečne celý národ.

Maďarské vojsko Armina Görgeya a Benického Lajoša čítalo dva - štyri tisíc mužov. Vysielalo lietajúce oddiely, ktoré dusili každý zárodok vzbury a pred ním roztratenci skrývali sa po horách. Vojsko cisárske, zložené väčšinou zo Slovanov, nemajúc istoty, že ich národom stane sa po práve, ustupovalo. Cisár si vedel poradiť a prosil ruského cára o pomoc. Sľúbil stodvadsaťtisíc mužov. Mysleli sme, že sú to slovanskí bratia, ktorí nám prinesú slobodu, ale zatým bojovali len za čisto panovnícke záujmy a my sme čakali na slobodu ešte sedemdesiat rokov.

Juraj Langsfeld skrýval sa v Kľačanoch z pravej strany Váhu pod Kriváňom. Keď voje Görgeyove začali ustupovať z Oravy, náš Ďurko so svojimi druhmi pristavil im cestu nad Šutovom a skalami ich zdržiaval. Görgey horko-ťažko ubehol do Kremnice a Banskej Bystrice. Ale 20. júna sa spamätal, že nebežia za ním Rusi. Poslal trestnú výpravu do Turca schytať národných ľudí a duchovných, aby ich strestal za bratskú lásku k prichádzajúcim ruským bratom.

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1537/GregorTajovsky_Reci-a-prejavy/2#ixzz4sYjwXil6   cccccccccbbvvi